A zase učiteľské platy?
Publikované 27.11.2020 v 11:19 v kategórii Školstvo, prečítané: 126x
Ak si niekto žiada, čo si iní zaslúžili, mal by pre to urobiť ďaleko viac, ako len štrajkovať!
"Na západe sú iné platy, tam si prácu učiteľov vážia, nie ako na tom našom Slovensku..."
Toto je veta, ktorá mi utkvela v pamäti a vďaka tomu, že som ju počula už niekoľkokrát opakovane, sa dostala i do podvedomia, odkiaľ sa z času na čas znovu vynorí a akosi podvedome s touto vyjadrenou myšlienkou pracujem.
Pred pár dňami som sa s ňou stretla opäť, respektíve bola vyslovená pani učiteľkou s niekoľkoročnou praxou, ktorá zjavne nie je spokojná so svojou prácou (alebo iba s finančným ohodnotením)? Áno, áno, poznám tie najčastejšie "dôvody", ktorými sú nízke nástupné platy učiteľov, neprimerane nízke navyšovanie platov, rozdeľovanie odmien a veľa ďalších. A neúnavné porovnávanie platov so susednými i viac vzdialenými krajinami...
Na Slovensku mám skúsenosť so školstvom iba ako rodič,v jednej zo západných krajín, ktoré sú čo sa platov týka tak veľmi často porovnávané s tou našou, som niekoľko rokov (viac ako 10) pracovala práve v školstve, tiež študovala, takže mi je známe z viacerých perspektív, mám o ňom prehľad na základe osobných skúseností oveľa širší a nepoznám ho len vďaka zverejneným platovým tabuľkám. Pre neznalých by som preto rada priblížila niekoľko skúseností, faktov, pojmov a dojmov.
- V prvom rade musím vyzdvihnúť vzájomný vzťah žiak - učiteľ! Ten je v porovnaní s tým akýmsi "formálnym" na Slovensku, v zahraničí naopak individuálnym, citovým, rešpektujúcim.. Učiteľ si hľadá od začiatku cestu ku každému žiakovi rôznymi formami, v prvom rade rozhovormi so žiakom i s rodičmi, kde zisťuje záujmy dieťaťa, spoločne strávený čas s rodinou, aké sú záujmy rodiny ako celku, prvého a prioritného spoločenstva, v ktorom sa dieťa vyvíja a rastie. Učiteľ sa rozprávaním s dieťaťom dozvedá o jeho obľúbených zvieratkách, domácich miláčikoch, obľúbených pesničkách, knižkách, jedle... Na základe ifnormácií, ktoré získava, si učiteľ potom tvorí akýsi "šanón", alebo zakladač pre každé dieťa zvlášť, kde si neskôr dopĺňa ďalšie a ďalšie záznamy, kresby na danú cielenú tému a vďaka tomu dieťa spoznáva. Míľniky, ktoré dieťa dosahuje, sú zapísané taktiež, rozdelené na oblasti od jazykových a komunikačných, cez matematické, grafomotorické, až po sociálne. Všetko toto putuje s dieťaťom po prijatí na základnú školu triednemu učiteľovi, ktorý na základe získaných informácií napíše pre dieťa pozvánku do školy s vyzdvihnutím toho, ako sa na dieťa teší, keď mu napríklad bude rozprvávať o svojom psíkovi Belovi, alebo akékoľvek iné záujmy dieťaťa sú vyzdvihnuté. Dieťaťu odpadáva stres z nepoznaného, vie, že niekto sa tam na neho teší a zaujíma sa o jeho záľuby, názory, niekto, kto ho túži bližšie spoznať.
- Na Slovensku často dieťa nastupuje na základnú školu s tým, že učiteľ nemá ani tušenie o tom, aké deti mu prídu do triedy, z akého sociálno - spoločenského zázemia pochádzajú, nevie, čo ich zaujíma, ani čím ich zaujať. Trieda je veľmi často braná ako pomyselný celok, s ktorým sa vôbec nepracuje individuálne a často nie pre nedostatok možností, ale práve pre nedostatok záujmu.
- Bežnou praxou napríklad bolo, že sme si pre deti pripravili maličkosť v obľúbenej farbe daného dieťaťa, prípadne čakalo na stole obľúbené ovocie, ci obrázok na vymaľovanie z obľúbenej knihy. Všetko toto prispieva k pocitu pohodlia, dôležitosti a budovaniu sociálnych vzťahov, zanecháva v deťoch neopísateľné pocity a učí ich sebaláske, rešpektovaniu potrieb ostatných individuálne, rešpektovaniu rozličností v správaní, výzore a podobne.
- V prípade choroby dieťaťa a absencie v škole, sme ako učitelia kontaktovali rodiča so záujmom o zdravotný stav dieťaťa, ako zvláda chorobu, ako sa cíti, nasledoval krátky rozhovor s dieťaťom samotným, ak chýbalo v škole niekoľko dní, tieto telefonáty sa sporadicky opakovali. Dieťa vníma, že sa o neho zaujímame a že je veľmi dôležité, aby rozprávalo o svojich pocitoch, dojmoch, je mu vyjadrená podpora... Stalo sa, že dieťa bolo pre zdravotný problém hospitalizované, učiteľ ho v rámci svojho voľného času navštívil v nemocnici spolu s vyrobenou pohľadnicou od spolužiakov, kde mu aj ostatní učitelia vyjadrili podporu a povzbudenie. Žiaľ, na Slovensku máme skúsenosti, že dieťa nepríde do školy, nikto sa nezaujíma, často i keď podstúpi operáciu, učiteľ nemá ani poňatia, už vôbec nie je bežnou praxou, aby učiteľ v rámci svojho voľného času dieťa kontaktoval, nie je absolútne žiaden záujem.
Čo sa týka samotného vyučovania, je pravdou, že škola začínala časovo o niečo neskôr, ako sme zvyknutí u nás na Slovensku, avšak to neznamenalo, že učitelia prichádzali do školy 15 minút pred začatím vyučovania, ako tomu je často v našej krajine.
Učiteľ bol v škole minimálne hodinu pred vyučovaním, ktorú venoval príprave pred daný deň, tlačil materiály pre prácu s deťmi, pripravoval triedu na konkrétnu tému, ktorá bola v daný deň prioritou. Učenie tam bolo skôr o tímovej práci v menších skupinách, do ktorých rozdelil učiteľ deti vždy podľa určitých kritérií.
V každej zo skupín bol žiak, ktorý mal k danej téme blízky vzťah, ale i taký, ktorého zaujímala menej. Nikdy nebola skupina "silnejších/lepších" žiakov a druhá "slabších a manej dobrých", ale stále tak, aby boli sily vyrovnané, aby tí lepší motivovali a pomohli slabším. Učenie formou zážitkových hodín bolo prirodzenosťou. Žiadne memorovanie a čítanie z učebníc. Učiteľ mal ku každej preberanej téme pripravenú prezentáciu, nie formou čítania poučiek, ale zaujímavo tvorenú, aby deti dokázal upútať a samotní žiaci sa predbiehali v otázkach ku danej prezentácii, pretože ich zaujala natoľko, že si vyžadovali viac informácii. Potom nasledovalo samoštúdium a proces "učenie učiť sa", kedy k danej téme samotní žiaci hľadali odpovede na otázky spolužiakov buď formou internetu, kníh a encyklopédií, alebo cez poznámkové bloky. Nájdené odpovede potom prezentovali v skupinách, kde si ostatní zapamätali podstatnú časť a vstrebali oveľa väčšie percento informácií, s ktorými vedeli pracovať a uplatniť pri ďalšom vzdelávaní. Napríklad učivo o kameňoch - učiteľ v rámci rannej prípravy schoval na rôzne miesta v triede rôzne kamene s názvami, skupiny detí dostali papier s indíciami, ktoré im pomohli daný kameň nájsť a so základnými faktami o danom kameni. Keď skupinka kameň našla, mala za úlohu o ňom zistiť ďalšie informácie z dostupných zdrojov, ktoré učiteľ pripravil a následne o tom spolužiakom porozprávať, odprezentovať.
Žiaci nemali žiaden stres z nijakého státia pred tabuľou, pracovali spoločne, diskutovali, vyhľadávali, prezentovali, vysvetľovali... Okrem daného učiva sa zdokonaľovali v komunikácii, prečítali nenútene časť knihy, prípadne úryvok z vedeckého časopisu, alebo článku uverejnenom na internete.
Na Slovensku býva rutinou, že učiteľ v triede rozpráva nezáživným spôsobom o téme, nadiktuje poznámky a dieťa sa to má do ďalšej hodiny naučiť. Ak vie, je to samozrejmé, veď predsa do školy chodí, aby sa učil, ak nevie, nastáva problém, lebo sa nenaučil. Je zvláštne, že učiteľ od žiaka vyžaduje, aby vedel, čo ho učiteľ nenaučil.
Práve tu nastáva problém - áno, beriem, že nikto nikomu do hlavy zázračným lievikom vedomosti nenaleje, na druhej strane je však potrebné si uvedomiť, že ak dieťa dokáže učiteľ zaujať (tu narážame na prekážku, že učiteľ nemôže zaujať, ak nepozná žiaka, nedokáže si k nemu nájsť cestu a nie všetkým deťom vyhovuje memorovanie poznámok), ak by teda pedagóg dokázal žiaka zaujať a zážitkovo podať informácie, odpadol by nám problém s nenaučenými žiakmi, neustálym vysvetľovaním zo strany učiteľa, ktoré aj tak napokon nikam nevedie. Dieťa je stresované, neverí si, nerozumie, prečo je "horší" ako niekto iný a keď k tomu príde nešťastné nálepkovanie zo strany učiteľov, už je to hotová tragédia vo vnútornom svete žiaka.
Zhrnutím by azda mohlo byť porovnanie s ostatnými profesiami - ak pekár nedokáže upiecť chlieb a je buď nedopečený alebo pripečený, jednoznačne zlyhal pekár, nie spotrebiteľ, ktorý sa nenaje, ten iba trpí chybou pekára a ostáva hladný....ak účtovník nesprávne zaúčtuje položky, jednoznačne zlyhal on, nie firma, ktorá touto chybou trpí. ... Presne tak, ako keď zlyhá učiteľ, ale trpí dieťa, v tomto prípade sa však stretávame veľmi často so stavaním učiteľov do pozície obetí a trpiteľov a v skutočnosti trpia hlavne deti, ktoré sú väčšinu dňa v školskom prostredí - prostredí, ktoré o nich takmer nič nevie, takmer ich nepozná a extrémne často hodnotí nedostatky prioritne oproti snahe.
Preto sa vrátim na začiatok... Ak sa v súvislosti s finančným ohodnotením učiteľa chceme porovnávať s krajinami západu, najprv sa pozrime na celkový prístup a priebeh práce učiteľa, lebo nie je učiteľ ako učiteľ a vonkoncom si podľa mňa väčšina učiteľov na Slovensku za svoj prístup k práci a za samotné vykonávanie svojej práce nezaslúžia platy zahraničných kolegov. Dovolím si tvrdiť a som presvedčená, že s kvalitou práce, akú majú na našich školách, by na žiadnej západnej šancu nemali. Inšpekcie na zahraničných školách sú tak prísne, že i vedenie každej školy je silným motivujúcim článkom k tomu, aby malo iba kvalitných zamestnancov.
O priebehu samotnej inspekcie a hodnoteniach zase nabudúce.
Adela Jamurová
Komentáre
Celkom 0 kometárov